Dnes, 11. septembra 2016 si pripomíname 15-te výročie od útokov, ktoré odštartovali 21. storočie. Hovorí sa, že týmto dňom terorizmus vstúpil do našich životov, resp. začali sme si viac uvedomovať negatívne dôsledky niektorých oblastí globalizácie.
Darí sa nám napredovať vďaka rozvoju myslenia a technickému pokroku. Každý pokrok však so sebou nesie veľa externalít – vedľajších účinkov – a tie niekedy prevýšia pozitíva. Často sa prejavia až neskôr. Súčasná hrozba terorizmu v Európe je vedľajší účinok politiky bývalých koloniálnych štátov, invázie do Afganistanu a do Iraku (rozhodnutie Tonyho Blaira pripojiť sa k Američanom v Iraku bolo nedávno kritizované v britkých médiách) nejednotnosť Európy v zásadných otázkach, napríklad migrácia alebo finančná pomoc zadlženým štátom. Všetko to vedie k neistote a strachu o prežitie a jedným z cieľov terorizmu je šíriť strach. Myslím si, že majú vhodné podmienky.
Bývalý starosta New Yorku Rudolph Giuliani hovorí, že 11. September bol len úvod do 21 storočia teroru a moderného spôsobu boja. Istota, ktorú sme nadobudli vďaka technickému pokroku sa zmenila na neistotu v dôsledku zneužitia technológie. V dejinách sa vždy našli ľudia, ktorí nemali problém využiť aj nečestné spôsoby boja a pod hrozbou alebo sľubom strhnúť aj ostatných.
Ľudia žijúci v chudobe nemajú šancu premýšľať nad morálnosťou svojho konania. Osobne by som sa tiež pokúšal zlepšiť si svoju situáciu všetkými dostupnými spôsobmi+ bombu by som si však na telo nepripevnil, pretože mi v tom bráni svedomie a sociálne cítenie. Pre niektorých sú však tieto koncepty cudzie alebo vytesnené na okraj. Čo môže o svete vedieť 13 ročný afgánsky chlapec, ktorý sa možno týždne poriadne nenajedol. Nemá uspokojené základné potreby, prečo by ho mali trápiť potreby a hodnoty ďalších ľudí?
Podobne zmýšľajúca radikalizovaná mládež vyrastá aj v “civilizovanom” svete v dôsledku negatívnych stereotypov a nedostatku rodičovskej výchovy. Viacero ľudí, dokonca riaditelia bánk a investori, mi potvrdilo, že vo svete sa priveľa investuje do priemyselných sektorov a na humanitné sa kašle. Dôkazom je napríklad slabá situácia v školstve, problémy v zdravotníctve… chorá a nevzdelaná spoločnosť nemôže produkovať zdravé myšlienky.
V Istanbule mi kamarát zo Sýrie povedal, že jedna extrémistická skupina chcela zbiť Číňana, pretože Turecko malo v tom čase konflikt s Čínou. Nakoniec zbili kórejskú študentku. Je úplne jedno, že k akej vetve Islamu, a či vôbec patrili. Takých príbehov je milión, ľudia zbijú v bezdomovca v Bratislave, maďarskú študentku v Nitre… Potvrdzuje to však myšlienku, že radikalizmus nie je vymedzený politicky, ale skôr sociálne.
Preto okrem proti-teroristických opatrení treba zavádzať aj systémové zmeny do všetkých oblastí života.
ERIK REDLI 